Během bratislavské přednášky se při obědě zeptala Marcela na několik otázek redaktorka slovenského časopisu "VITALITA" . Paní Nataša Vámošová byla velice milá a smažený "oštiepok" chutnal znamenitě...

Marcel Vanek sa narodil 10. 6. 1964 v Bratislave. Rodičia boli známi umelci, ale po roku 1968 upadli do nemilosti. V roku 1978 byli nútení "emigrovať" do Čiech. Tam Marcel objavil svoju veľkú lásku - mineralógiu. Vyštudoval ale Střední zemědělskou školu v Kopidlně - obor záhradník, kvetinár, zelinár, sadár. Po maturite robil traktoristu. Po necelom mesiaci prestúpil do Národného múzea ako asistent a fotograf v antropologickom oddelení. Počas dvojročnej vojenskej služby sa dostal do Sušice, kde žije dodnes – tam našiel aj svoju dnes už bývalú manželku, s ktorou má dcéru. Svojimi kresbami nenápadne kritizoval komunistický režim, ktorý si ho všimol. Aby nedopadol ako jeho rodičia, v októbri 1989 emigroval s celou svojou rodinou do západného Nemecka. Na naliehanie manželky sa v r. 1993 rodina vrátila do Čiech a Marcel začal podnikať. Neskôr sa rozviedol, ako uvádza v dôsledku nárastu jeho ega. Žil bujarým divokým a prostopašným životom, kým ho v jednej "náhodnej" meditácii, na ktorej bol nechcene a z ktorej takmer utiekol stretlo niečo nečakaného. Viac o tom píše vo svojej prvej z doterajších siedmich kníh "Nová cesta poznání"...
 
Vitalita: Čo je podľa teba najväčším problémom partnerských vzťahov?

Nemôžem hovoriť globálne, nemôžem hovoriť o nikom inom len o sebe. Snažíme sa o recept, ktorý by fungoval všetkým, ale každý sme pritom iný. Nepoznám dvoch rovnakých ľudí, ktorí by tak isto uvažovali, mysleli a aj v partnerstve tak isto konali. Môžem iba povedať, kde som chyby urobil ja. Tiež som partnerstvo nezvládol, a to niekoľkokrát. Rozviedol som sa, potom som mal iné baby, s ktorými som to tiež nezvládol. Myslím, že chyba, ktorú som robil, bola vždy veľmi jednoduchá. Vždy som mal radšej sám seba a nechcel som sa podeliť o svoje súkromie a veľa chýb a kopancov som urobil na základe sebectva. Ale keď to takto pozorujem, vidím, že človek môže urobiť presne tie isté chyby, keď miluje toho druhého viac než seba – v podstate umožní to tiež sebectvo. Videl som to z tej druhej strany. Moja manželka milovala mňa viac ako seba, a umožnila mi, aby som ja bol ten frajer, aby som sa tváril ako šéf a pupok sveta.
Partnerské vzťahy nás vedú k tomu, aby sme so sebou niečo robili a menili sa. Nepoznám žiadny vzťah, kde by to bolo ideálne. Teória sa krásne počúva, ale každý to máme doma trochu inak. Keď ľudia dokážu aspoň trochu akceptovať svojho partnera, chápať ho, dokážu si povedať pravdu, potom je vzťah harmonickejší, ale na druhej strane vždy sa niečo rieši. Dnešná doba je dosť dynamická v konfliktoch, ktoré sa odohrávajú najmä vo vzťahoch. Som šťastný, že môj vzťah s dcérou, rodičmi aj bývalou manželkou mám super, hlavne preto, že sme si v poslednom čase povedali nie len to príjemné, ale aj to nepríjemné. Negatívne veci sme vytrúbili jeden na druhého. Často chceme ušetriť nášho partnera a nepovieme mu, čo cítime, napr. nepovieme, že mu smrdia nohy. Už takýmto malým "prdíkom" začína velikánske riešenie, z ktorého môže vyrásť gigantický problém, ktorý nás dovedie trebárs až k rozvodu.
Takže pokiaľ chceme mať ideálne partnerstvo, mali by sme najprv poznať seba, vedieť, čo od seba očakáva, vedieť, ako so sebou pracovať a kriticky sa pozrieť na svoje ego a snažiť sa ho chápať - nie zlikvidovať, nie zaškrtiť, nie zabiť... Partnerstvo môže fungovať ako nádherný indikátor, ktorý nám ukazuje kde sa práve nachádzame my sami a čo je momentálne potrebné riešiť. Chápem partnerstvo ako úžasnú meditáciu, kedy môže muž so ženou komunikovať a spolupracovať. Samozrejme žena vidí chyby na chlapovi perfektne a ja, ako chlap na sebe chyby nevidím. Vidím ich ale jasne na svojej partnerke. Pokiaľ pripustíme, že máme nejaké chyby v našom chápaní a začneme spolupracovať, tak si môžeme obidvaja veľmi pomôcť. Zistiť, kde je príčina toho, prečo chceme vlastniť partnera len sami pre seba, je niekedy veľmi bolestné. Pokiaľ vidíme vo svojom okolí, úmysel vlastniť nás v láske, tak väčšinou utekáme, princíp vlastníctva zatiaľ nevychádza skoro nikde. Málokto chce byť vlastnený. To platí aj v prípade detí. Mám dcéru, tiež ju nemôžem vlastniť a ani ju nevlastním. Dávam jej slobodu. Ona to cíti a máme úžasný a otvorený vzťah.

Vitalita: Koľko má rokov?
 
Devätnásť. Keď ideme po ulici, ľudia si myslia, že idú zamilovaní, pritom ide otec s dcérou, dvaja kamaráti. Naše kamarátstvo je úprimné. Nehráme pred sebou žiadne divadlo. Akceptujem chyby, ktoré robí vo svojom živote, nepožadujem, aby sa menila. Mení sa sama.

Vitalita: Pri tvojich odpovediach na otázky ľudí padlo z tvojich úst, že zlo je odporúčané prijať a že cez bolesť sa človek posúva ďalej. Je to nutné posúvať sa cez bolesť?
 
Čo je zlo? Pre jedného je zlo, keď mu ukradnú mercedes, pre druhého, čo mu ho závidí to je veľké šťastie. Zlo ako také nevnímam ako niečo, čo by sme mali odsudzovať. V podstate ide zrejme len o veci, ktoré nechápeme, preto ich odsudzujeme a vnímame ako zlo. Toto slovo zaváňa odsúdením samotným. Slovo zlo znamená – ten je zlý. Ale kto má právo povedať, že ten, či onen je zlý. V momente, keď si toto právo zoberiem do vlastných rúk, tak sa možno práve ja sám stávam zlým. Takže keď som na sedení odpovedal onému človeku, snažil som sa predať informácie, ktoré chápem sám: že s negatívnymi vecami, ktoré sú okolo nás by sme sa mali vnútorne vyrovnať, prijať ich, a snažiť sa pochopiť daného človeka, prečo vytvoril situáciu, ktorú nazveme negatívnym činom. Kde je príčina? Keď som pozoroval svoje okolie, tak ma často napadla myšlienka – ten je zlý, ten je na prachy. Potom som sa opýtal – mám ho rád ako človeka? Vnútorne som si odpovedal – áno, mám o rád ako človeka, ale nemám rád jeho ego - to "zlo" v ňom! Ale aj toto slovo zlo už bolo jeho odsúdením. Je veľmi jednoduché odsúdiť. Našich nepriateľov by sme mohli dokonca milovať, keby nerealizovali určité spektrá svojho ega – čiže keby neboli toľko na prachy, nezávideli by atd., to sú ale len prejavy ľudského negatívneho princípu, ktorý máme všetci- ty, ja, proste každý z nás! Takže v momente, keď začneme nenávidieť zlo, vytvárame zlo možno ešte väčšie, než je to, ktoré nenávidíme. Pojem zla a dobra je zrejme filozofická vec a ja nie som filozof, snažím sa všetko vidieť z pohľadu normálneho praktického života. Snažím sa prijímať v mojom živote aj negatívne veci – rozvod, povýšenosť, sebecké podnikanie. V mojom živote bolo veľa negatívnych prvkov ale spätne vidím, že boli veľmi dôležité, aby som niečo pochopil a zmenil sa...aby som už tieto chyby neopakoval.

Vitalita: Som rada, že sme si rozobrali princíp "zla", ale v tej odpovedi ma zaujala myšlienka, že človek sa dostáva k vývoju cez utrpenie, že je to nutné. Naozaj je to tak?
 
Poznáš niekoho, kto reálne prežil život bez bolesti? Keď si zlomím nohu, bude ma to bolieť. To sa dá ale vydržať. Keď ma opustí milovaná, tak bolesť je sto krát väčšia. Človek môže cítiť bolesť oveľa intenzívnejšie v duchovnej- myšlienkovej oblasti. Potom človek vracia, má hnačku, telo sa rozsype, ideme k doktorovi, lebo nič nefunguje. Takže psychická bolesť je oveľa silnejšia. Nepoznám človeka, ktorý by bol celý život šťastný a netrpel by. Môžem povedať, že utrpenie v mojom živote, ktoré som prežil, ma priviedlo k tomu, aby som urobil nejaký čin, niečo pochopil a našiel príčinu, prečo ma bolí život. Napríklad aby som našiel cestu trebárs k mojej bývalej manželke. Pre mňa to bolo tiež utrpenie sa rozviesť, bol som na seba nasraný strašným spôsobom, že som zle investoval do zlej baby, ale potom som postupne cez bolestnú nenávisť uvidel, že tou nenávisťou sa s ňou len prepojujem a nie a nie sa jej zo svojho života zbaviť. Nakoniec keď som pochopil príčiny našej nenávisti, tak som sa bývalej manželky už nechcel zbaviť- teraz sme výborní priatelia, kamaráti, a povieme si viac vecí na rovinu než za manželstva, keď sme každý držali svoje pozície, klamali sme si, pretvarovali sa a bojovali. Bez toho utrpenia a nenávisti, ktoré sme si obaja preskákali, by sme sa zrejme nedostali tam, kde sme dnes. Nedostali by sme sa k pochopeniu, že trpíme sami v sebe, že ale trpieť nemusíme, stačí sa len slobodne rozhodnúť niečo zmeniť a zaplaviť partnera nie nenávisťou, ale pochopením, odpustením, súcitom alebo neviem, ako to ešte nazvať honosnými slovami, ale pocitom, že máme vedľa seba priateľa.

Vitalita: Avšak život nám včas dáva impulzy na to, aby sme zbadali, že sme mimo svojej predvolenej cesty. Keď si budeme všímať jemnejšie formy nabádania k autokorekcii, výrazné utrpenie nie je nutné. Čo ty na to?
 
Zas môžem hovoriť len sám za seba. Keď si človek utrpenie preberie po svojom a berie ho ako veľmi plodnú vývojovú záležitosť a s utrpením nebojuje, ale v bolesti hľadá navigačný systém, ktorý nás vedie ku koreňu problému, tak už to toľko nebolí a život je aj s utrpením radostnejší. Z vlastnej praxe môžem povedať, že pokiaľ tak človek funguje, bolesť a utrpenie sa veľmi rýchlo rozplynie do chápania a človek už netrpí. Osobne by som definoval, že človek trpí do tej doby, kým pochopí prečo.

Vitalita: Aký je tvoj život teraz? Prichádzaš stále k poznaniu vo veľkých vývrtkách, lebo si sa už naučil pozorovať jemnejšie impulzy?
 
Beriem prácu s vlastnou mysľou a vlastným egom ako veľkú zábavu, ako napínavú kriminálku. Keď ma niekto zvonku naserie , tak zistím, že som vlastne vďačný človeku, ktorý ma naštval – lebo je to môj problém, keď sa naštvem. Je to moja energia naštvania a nikto iný ju za mňa nevyrobil. Naštve ma teda blbec ! Ja ho v mysli odsúdim, klepem sa, som rozhodený... zároveň som mu ale veľmi vďačný, že objavil chybu v mojom chápaní. Medzeru v mojom vnímaní sveta, reality, a ja musím zapracovať tak, aby som našiel príčinu, prečo som sa naštval, prečo som daného človeka odsúdil, prečo som ho nemal rád. Keď túto príčinu nájdem, keď sa človek takto vytrénuje a skutočne odhalí to čo nevidel, tak naraz prestanem byť naštvaný... a zistím, že tohoto človeka- tohoto blbca mám rád, aj keď mi chcel ublížiť. V praktickom živote to vyzerá tak, že tento človek, ktorý mi chcel ublížiť, naraz za mnou príde a začne sa ku mne správať ako kamarát. My všetci na diaľku vyciťujeme, ako kto na nás myslí. Čo si o mne myslíš teraz ty sa dá tiež vycítiť. Ty zas cítiš, čo si ja myslím o tebe, je to v podstate nepretržitá myšlienková komunikácia.... Ide to cez intuíciu a podvedomie a naraz máme pocit, že buď sme si sympatickí alebo nesympatickí. V týchto pocitoch je ale plno informácií, ktoré čítame svojim vnútrom. V praktickom pracovnom nasadení každý deň sa snažím pozorovať sám seba, či sa na niekoho naštvem alebo nenaštvem a keď sa naštvem, tak som vďačný tomu, kto ma naštval, a snažím sa nájsť príčinu, prečo som sa naštval, prečo som ho odsúdil. Bol malý, tučný, smradľavý, vysoký... Je veľa príčin. Pokiaľ nájdem príčinu, tak to cítim ako úľavu, začínam toho človeka mať rád takého, aký je, aj s tými negatívnymi vecami, ktoré mi predvádza. Výsledok je často taký, že dotyčný sa mení a začne sa správať ako kamarát. Mám to už vyskúšané z praktického života.

Vitalita: Na sedeniach dávaš odpovede ľuďom na otázky, ktoré ti kladú. Hovoríš, že odpovede vnímaš ako obrázky. Zaujímalo ťa niekedy, z akých oblastí tieto odpovede prichádzajú? S kým vlastne komunikuješ?
 
Môže to vyzerať ako rozprávka... Keby mi niekto povedal pred piatimi – šiestimi rokmi, že človek môže komunikovať v takomto formáte, tak by som sa mu vysmial. Povedal by som – ty si magor, chceš mystifikovať a oblbovať ľudí. Postupne som začal sám prichádzať na to, s kým komunikujem. Ľudská duša sa vyvíja. Nespadla z Mesiaca... z niečoho vznikla. Vývoj bytostí do ľudskej duše a človeka je asi logickou cestou zberu informácií, ktoré sa menia v chápanie. Ja to vnímam tak, že energia bytostí sa vyvíja od kameňov, rastlín, zvierat do človeka a že toto štádium nie je konečná stanica. Nie sme predsa pupok vesmíru! Umierame, rodíme sa... Vedomie sa vyvíja, obohacuje sa o nové a nové skúsenosti do bodu, kedy človek pochopí celý negatívny princíp. Všetko to negatívne, zlé, pochopíme na základe vlastnej skúsenosti a rozhodneme sa vyrábať už len pozitívne energie. V ten moment sa otvárajú, aspoň ja to tak vnímam, kanály, človek do seba nasáva všetky informácie fyzického sveta, stáva sa už nie človekom, ale bytosťou, ktorá dosiahla poznanie, mohli by sme to nazvať osvietením. Znie to možno ako rozprávka, ale čaká to na každého z nás. Celý vesmír funguje veľmi logicky. Vývoj, kedy sa človek premení v osvietenú bytosť funguje tiež veľmi logicky, ale to je na dlhšie...Chápem, že na sedeniach komunikujeme s osvietenými bytosťami, ktorý prešli a pochopili fyzický svet a svoje ego. Raz som sa pýtal – kde sú teda všetci tí osvietení. V obrázkoch prišli odpovede...je to veľmi jednoduché. Čo drží náš fyzický svet pokope? Všetko je krížová pomoc. Zvieratá pomáhajú nám, aby sme prežili, my pomáhame im. Kto pomáha nám, aby sme mohli vo fyzickom svete existovať? No predsa čas... Čas ako energiu niekto ale vytvára! Odkiaľ teda plynie čas? Stačí sa len pozrieť na oblohu– je tam Slnko! Slnko je zdroj energie, ktorá vytvára nie len čas, ale aj priestor. Ja chápem slnko ako tunel do Absolútna, do inej dimenzie, v ktorej žijú naši kamoši osvietení a svojím vedomím, pozitívnymi myšlienkami vytvárajú energiu, ktoré my vnímame ako čas a umožňujú nám tak vyvíjať sa vo svete, kde si môžeme my tvoriť negatívne- deštruktívne energie zapríčiňujúce naše utrpenie, ale aj ďalší vývoj... Takže v podstate osvietení, keby sme ich nazvali týmto priblblým výrazom, sú naši kamoši, ľudia ako my, ktorí už zrealizovali svoje pochopenie vo fyzickom svete, boli kameňmi, rastlinami, zvieratami i ľuďmi. My všetci s nimi cez toky ich lásky nepretržite komunikujeme, táto čistá láska bez podmienok a očakávania sa nazýva čas.. Čas je ohromná láska, ohromný dar, ktorý my všetci s velikým apetítom konzumujeme. Nik z nás si to ale neuvedomuje, väčšinou ani nechápeme, čo čas vlastne je. Keby prestalo svietiť Slnko, keby prestali pulzovať energie od osvietených, zmizol by nielen čas, ale aj priestor, atómy by stratili svoju konštantnú vibráciu a zanikol by celý fyzický svet. To je už ale skorej fyzika a ja sa nechcem pliesť vedcom do remesla. Chcel som len povedať, že všetko súvisí so všetkým a priama komunikácia s osvietenými bytosťami nie je nič výnimočného a "sedenie" je v podstate stav, kedy človek dokáže svoju myseľ dostať do režimu, aby bola schopná vedome prijímať obrázky s pochopeniami, ktoré prichádzajú od našich kamošov.. Odpovede nie sú ale len pre jedného človeka. Vždy sú pre všetkých. Pre mňa je niekedy ťažké preložiť niektoré informácie. V ich pohľade neexistuje človek, ale bytosť s úplným nadvedomím. Slovo človek je už egoistické, pretože myslíme, že len my na tejto Zemi sme ľudia a že vo vesmíre žiadni iní nie sú. Ale v ich uhle pohľadu je bytosť s kompletným nadvedomím, bytosť podobná človeku nie len na Zemi, ale aj v mnohých iných slnečných sústavách, v iných galaxiách. Tým pádom je odpoveď presná: človek- bytosť s kompletným nadvedomím.
My - ľudia sa vyjadrujeme cez naše ego nepresne. Komunikácia s osvietenými je niekedy veľmi zaujímavá, prichádza plno informácií a ja sa ich snažím predať ďalej a snažím sa nemať žiadny názor ktorým by som ovplyvňoval odpovede.
Napríklad dnes sa ma na sedení pýtal jeden kamarát a prišla odpoveď, o ktorej som si povedal, že predsa to mu nemôžem povedať. Bolo to o tom, že má duchovné sebectvo. Vravím si, že ten sa tu zosype. Ale samozrejme som mu to preložil a on mi potvrdil, že už to dávno na sebe pociťoval... Odpovede fungujú ale tiež len cez moje ego. Mám ego, ako každý iný človek a negatívny princíp je tlmočník. Ja poviem ja, to znamená, že sa starám o seba, nie o teba. To znamená, že ti chcem niečo povedať. Keby človek nemal ego, tak sa nedohovoríme. Nebudeme si rozumieť. A to je ten problém, prečo nekomunikujeme priamo s osvietenými – nerozumeli by sme im ani slovo. Ich chápanie a naše chápanie je niekde úplne inde. Ako keby som ja chcel od môjho psíka, aby sadol do auta a šoféroval. Tiež má chápanie niekde inde. Tie odpovede sa preto niekedy ťažko tlmočia, lebo prichádzajú z úplne iného sveta, inej dimenzii...Pomáhajú však lepšie pochopiť naše ego a často sa pýtajúci slobodne rozhoduje zmeniť svoje postoje k životu... odpovede mu nezrúcajú celý život, naopak, pomôžu mu ho postaviť na pevnejších základoch, pokiaľ chce...

Vitalita: Každý má potenciál otvoriť si komunikačný kanál s osvietenými bytosťami. Môžete ľuďom povedať, čo je pre to potrebné?
 
Je to veľmi jednoduché. Sú tri body, ktoré keď človek aspoň trochu zvládne a týkajú sa obyčajného života umožňujú začiatky komunikácie. Ale zvládnuť tie tri kroky je strašná fuška a pakáreň a práve tá bolesť, o ktorej sme hovorili, je pri realizácii týchto jednoduchých slobodných rozhodnutí veľmi dynamická a silná.

1. Hovoriť a myslieť pravdu.
   Nikto z nás nechápe absolútnu pravdu a nik z nás ju nemôže ani vlastniť. Ale môžem chápať to, čo som sám pochopil. To je pravda, ku ktorej som sa sám dopracoval. Pokiaľ ju zjavím sebe a ostatným, tak sa identifikujem svojmu okoliu, aký som vo skutočnosti. Je to fuška. Hovoriť pravdu, to si človek ustráži. Ale myslieť pravdu... Kedy poznáme, že si klameme? Dalo mi to veľa práce, kým som zistil, kedy si v myšlienkach klamem, kde je moje chápanie a kedy si otvorene sám pred sebou priznávam skutočnosti... realitu.
2. Neprijímať a aktívne nevydávať negatívnu energiu.
   Človek si povie, že je to brnkačka, žiť sami v sebe pozitívne. Keď som si povedal, že to skúsim, vydržal som to asi hodinu. Je to veľmi náročná cesta v sebapoznávaní. Tento bod v sebe nesie milióny podbodov odohrávajúcich sa v bežnom živote a človek trpí a trpí, ale mení sa...
3. nezabíjať a vedome neubližovať.

Človek sa nevyhne tomu, že šliapne na chrobáka a zabije ho, urobí to ale nevedomky. V momente, keď ale vedome zabijeme, podporíme svoj negatívny princíp – cítime sa byť pánom tvorstva. Zabijeme druhého, tretieho, piateho chrobáka a nakoniec môžeme zabiť suseda...egu s jedlom rastie chuť.
Princíp je teda jednoduchý. Ale pri realizácii v praktickom živote je to pekná bolesť. Práve tá bolesť, ako sme o nej hovorili, nás vedie k tomu, aby sme niečo zmenili. Keby bolo všetko happy a existovala by len Nebeská pozitívna energia, tak by sme boli šťastný len sami pre seba a nikto a nič by nás nezaujímalo...vývoj by sa zastavil. Nemali by sme potrebu nič na sebe meniť. Nemali by sme potrebu byť lepšími. Vývoj ale pokračuje a to za prítomnosti negatívnych energií, ktoré sami vytvárame. Potom nás bolia a utrpenie nás posúva ďalej k poznaniu fyzického sveta...
Takže sú to také tri kroky, ktorými sa snažím žiť. Niekedy to ide, niekedy nejde. Ale ide to čím ďalej lepšie.

Vitalita: Povedzme si niečo o tvorivej sile myšlienok. Ako si ty na sebe odsledoval, že keď si niečo myslíš alebo na niečo myslíš, tak sa to realizuje.
 
Človek má myšlienky, ktoré vytvára s určitým úmyslom, zámerom, s určitým prianím. Myšlienka ako taká je často prianie. Celý fyzický svet stojí na základe prianí - želaní. Často sú to želania, ktoré sme si priali ešte pred svojim zrodením. Keď umierame, vchádzame do dimenzie, ktorá funguje inak. Funguje vývojovým smerom tak, aby sme si my naplánovali budúci život tak, aby sme si naplánovali budúci život aj s bolesťou, ktorá nás privedie k pochopeniu, čo je pozitívne, čo je skutočne negatívne , čo je deštruktívne a čo je tvorivé. V tomto priestore bez času, ktorý sme takto nazvali, v tomto svete príčin, je iný systém tvorby myšlienok - ako keby sme len dávali želania, aby to bolo pre všetkých vývojové v globálnom charaktere. Ale myšlienky ako také tvoríme až tu, teraz, v tomto okamihu. Nežijeme ani v budúcnosti, ani v minulosti. Reálne žijeme len v daný okamih, ktorý sa neustále posúva. Ale tvorbou našich myšlienok, ktoré sú realizovaním našich želaní, naštartovávame všetko do pohybu a potom sa dejú činy pozitívne a negatívne- odohráva sa náš osud. Dosť často prichádzajú želania z podvedomia – človek si povie, mal by som sa zamilovať do tej baby a ono sa to potom naozaj uskutoční – čítame náš osud, ktorý sme si pevne predurčili a v momente, keď myšlienky vytvárame, tak sa blížime k jeho realizácii. Každý čin je vytvorený myšlienkou. Keď som si tu pri obede objednal kávičku, mal som najprv myšlienku – som dosť uťahaný, moc som sa nevyspal, dám si kávu, aby som sa zobudil a dokázal lepšie a presnejšie koncentrovať myšlienky na sedení, ktoré ma o chvíľu čaká. Potom som si kávu objednal a teraz ju pijem. Čiže toto je výsledok môjho želania, mojej myšlienky.

Vitalita: A čo myšlienky typu – hodilo by sa mi stretnúť toho človeka...
 
Myšlienky chápem v dvoch rovinách. V tvorivej rovine a v deštruktívnej rovine. Veľká fuška je nájsť, ktorá rovina je ktorá. Dosť často si myslíme, že tvoríme myšlienky pozitívne, pritom myslíme sebecky - egoisticky a nevidíme to. Pokiaľ by bola 100% realizácia všetkých našich myšlienok, pokiaľ by sme mali tú možnosť v tomto priestore a času, realizovať myšlienku každého človeka vo fyzickú realitu, tak by sme iste zničili svet behom niekoľkých minút.... Ego, ako negatívny princíp, nám umožní, aby sme okúsili silu našich myšlienok na vlastnej koži. Keď niekoho nenávidím, tak sa s ním prepojujem, trápim sa, som nešťastný, dostávam choroby, bolí ma žlčník, žalúdok, bolia ma nohy, ruky – čo je tiež realizačná schopnosť negatívnych myšlienok, ktoré síce nevidíme, ale tlačia nás niekam k sebadeštrukcii a to predsa nikto nechceme! Negatívna energia takto vlastne podporuje vznik pozitívnej energie, ale v daný okamih to nevidíme, trpíme, a utrpením sa slobodne rozhodujeme zmeniť nenávisť v lásku...
Život teraz vnímam v trochu širšom merítku a chápem ľudský osud ako všetko to, čo sa stalo. Aj druhú svetovú vojnu a aj Hitlera sme si priali v priestoru bez času... pretože to prebehlo, bol to náš osud. Tento osud nám ale ukázal jak je nebezpečné a zničujúce vytvoriť kolektívne ego. Hitler ukázal svetu, že kolektívne ego má tak široký potenciál, že dokáže vyhubiť milióny ľudí. A myslím, že v budúcich inkarnáciách, keď sme niekde zomreli za vojny, trebárs v plynovej komore, už nikdy nebudeme žiadneho Hitlera ani v myšlienkach podporovať, nedáme mu možnosť aby kolektívne ego získalo moc, lebo sme na vlastnú kožu pocítili následky tohoto nechápania- čo je vo svojej podstate veľmi pozitívne. Na základe negatívneho prežitku, uloženom v našom podvedomí, už nebudeme voliť alebo podporovať v našich myšlienkach nejakého diktátora, ktorý môže otvoriť kolektívne ego a zlikvidovať milióny ľudí.
Takže aj toto je realizácia našich myšlienok. Myslím, že všetky myšlienky , aj tie negatívne, sú veľmi dôležité na to, aby sme niečo pochopili. Dosť často chceme všetko pochopiť na druhých – odsudzujeme, povyšujeme sa, ale ono sa nám to veľkou okľukou vráti, aby sme riešili podstatu. Príčinu, prečo sme niekoho vôbec odsúdili, začíname teda u seba...

Vitalita: Ako je to teda s tou myšlienkou na niekoho, koho by sa nám hodilo stretnúť. Alebo je to už podľa teba ovplyvňovanie?
 
Je ťažké sa zmieriť s tým, že každá myšlienka ovplyvňuje všetko a všetko je týmto totálne individuálne. Nedá sa urobiť vzorník, ako by to malo byť. Každá situácia v živote je odlišná, takisto, ako každý človek... Pokiaľ človek počúva svoje podvedomie, tak občas vylezie aj to, že som na niekoho nasratý, chcem mu ublížiť. Zakážem si to, ale nakoniec mu ublížim dvakrát toľko. Ja sa snažím citlivo počúvať podvedomie, prijímať osud a aktívne reagovať v daný okamžik. A potom naraz niečo urobím, čo je vedené logikou a podvedomím, v daný moment to vyzerá ako prieser, ale časom z toho vykryštalizuje niečo, čo ukáže zrkadlo človeku aby sa jeho chápanie a vnímanie samého seba posunulo nejakým smerom ďalej...

Vitalita: Ako dôležitá je podľa teba strava z hľadiska jej vplyvu na myseľ, prípadne na otváranie sa mimozmyslovému vnímaniu?
 
Tiež je to veľmi individuálne. Môj kamarát Tomáš miluje žrádlo, jemu všetko chutí. Ja vnímam príjem potravy ako príjem daru. Vždy sa nejaký tvor obetoval, je to jedno, či je to paprika alebo prasiatko...Tento tvor si naplánoval svoj osud vrátane smrti, aby ma nasýtil. Som mu za to vďačný a snažím sa jeho energiu, ktorú dostávam, prehodnotiť a poslať ju ďalej ako dar ostatným. Takže sa nezameriavam na to, čo jem, ale ako jem. S akým úmyslom prijímam potravu. Jedna z veľmi ťažkých meditácií je príjem potravy, príjem energií, aby v mojich úmysloch neboli egoistické toky. Vlastne akoby som svojou myšlienkou tuto tento oštiepok , čo som pred chvíľou zjedol, naprogramoval, aby urobil to, čo si od neho žiadam, čo si od neho prosím. Teda s potravou sa snažím komunikovať tak, že počúvam telo, čo chce za energiu, akú má chuť, ale na tejto chuti nepostavím celú moju žravosť. Pozriem – aha, syr, pozriem zemiaky, vyberiem, ale nie je tam priorita užívať si jedla, ale počúvam to, čo hovorí telo, potom sa s jedlom nepozorovane bavím, pozriem, požiadam, poďakujem a jem. Jem čokoľvek, aj mäso, jednoducho všetko, čo si telo žiada. Snažím sa korigovať žravosť, lebo niekedy nám povie telo, že by bolo dobré si dať syr, ale náš negatívny princíp povie – daj si tri syry, to bola malá porcia. Zožral by som pokojne aj tri, ale v tom momente by som bol preplnený energiou a príjem potravy by mal opačný účinok, energia by sa zrútila. Telo by bolo viac zamestnané tým, ako prebytok energie spracovať. Takže nie som zástancom nejakej prísnej diéty. Jem mäso, potom 3-4 dni nejem mäso, počúvam telo, snažím sa s ním operatívne spolupracovať. Mám režim: o 12.00 mám obed, o 17.00 večeru a potom už nejem. Niesom ale zásadový, pokiaľ nestihnem piatu, tak jem aj neskoršie, ale druhý deň sa vraciam do zabehnutého rytmu...